Volebné právo pre ženy!

Všeobecné volebné právo bolo v celej Európskej únii i mimo nej zavedené len relatívne nedávno. Kedy teda jednotlivé krajiny priznali ženám plné a rovné volebné práva?

Čo je vlastne všeobecné volebné právo?

Všeobecné volebné právo znamená, že všetci dospelí – ženy aj muži – môžu voliť za rovnakých podmienok.

V priebehu rokov sa vyvíjala snaha o všeobecné volebné právo nielen preto, aby bola zabezpečená spravodlivosť pre ženy, ale aj pre tých mužov, ktorí nemohli voliť z dôvodu takých obmedzení, ako boli náboženstvo, etnický pôvod, vzdelanie a majetok.

Napríklad v roku 1865 v USA po skončení americkej občianskej vojny boli otroci – ktorým boli odopreté volebné práva – oslobodení spod otroctva a boli im udelené občianske práva. Následne v roku 1870 bolo volebné právo priznané všetkým dospelým mužom, čo znamenalo, že bývalí otroci mohli od tohto okamihu voliť (hoci niektoré štáty potom prijali iné obmedzenia).

Kedy došlo v Európskej únii k zrovnoprávneniu volebného práva pre mužov a ženy?

V tomto zozname sa uvádzajú všetky súčasné krajiny EÚ a roky, v ktorých sa v nich ustanovilo trvalé všeobecné volebné právo, t. j. dátum, od ktorého mohli muži aj ženy voliť v celoštátnych voľbách za rovnakých podmienok.

Ktorá krajina ako prvá udelila ženám rovnaké volebné právo ako mužom?

Mnohé krajiny zaviedli dvojstupňovú (alebo viacstupňovú) legislatívu, podľa ktorej mohli voliť len niektoré ženy.

V roku 1918 napríklad v Írsku získali ženy volebné právo od veku 30 rokov (pokiaľ vlastnili dostatočný majetok), zatiaľ čo muži mohli voliť už od veku 21 rokov bez ohľadu na to, či vlastnili nejaký majetok. V roku 1922 udelil Írsky slobodný štát rovnaké volebné právo mužom aj ženám. Ostrov Man (samosprávna britská korunná dependencia, ktorej obyvatelia sú britskými občanmi) udelil volebné právo ženám vlastniacim pôdu v roku 1881, 37 rokov pred Spojeným kráľovstvom a 47 rokov pred udelením všeobecného volebného práva v celom Spojenom kráľovstve v roku 1928.

Priznanie všeobecného volebného práva však neznamenalo, že ženy mohli svoje volebné právo využiť okamžite. Prvé príležitosti na účasť vo voľbách často prichádzali o niekoľko mesiacov alebo dokonca rokov neskôr.

V Litve sa napríklad ústava zmenila v roku 1918 a ženy po prvýkrát využili svoje právo v roku 1919. V Grécku bol zákon schválený v roku 1952, ale ženy museli čakať až do roku 1956, keď sa konali ďalšie parlamentné voľby. V Eritrei vo východnej Afrike získali všetci občania volebné právo v roku 1997, ale celoštátne voľby sa tam stále nekonali.

Často mohli ženy voliť len v miestnych voľbách a až neskôr im bolo umožnené voliť v celoštátnych voľbách. To znamená, že ženy mohli prvýkrát voliť vo vidieckych okresoch Frízska (dnes provincia Holandska), keď v roku 1689 dostali majiteľky pôdy povolenie voliť na miestnej úrovni. Švédske ženy mohli voliť v niektorých miestnych voľbách v roku 1718, ale toto právo bolo o niekoľko desaťročí neskôr zrušené.

Čo viedlo krajiny EÚ k zmene zákonov o volebnom práve pre ženy?

Vďaka hnutiam za volebné právo a práva žien sa „ženská otázka“ stala súčasťou verejnej a politickej diskusie desaťročia alebo dokonca stáročia predtým, ako bolo ženám v jednotlivých krajinách udelené volebné právo.

Tieto hnutia však neprebiehali vo vákuu – boli súčasťou neustále sa meniacej politickej situácie. Keď sa pozriete na uvedený zoznam, zistíte, že mnohé dátumy zmien sa viažu na historické obdobia spojené s veľkými politickými zmenami, ako je osamostatnenie krajiny alebo vyrovnávanie sa s následkami regionálnej či svetovej vojny.

Legislatíva Fínska v roku 1906 vznikla v čase, keď bolo autonómnym veľkovojvodstvom pripojeným k Rusku. V roku 1907 Fínsko zvolilo prvú ženu do parlamentu na svete, ale prvá žena bola zvolená za prezidentku až v roku 2000 a za predsedníčku vlády až v roku 2003.

V Estónsku, Lotyšsku a Poľsku sa tak stalo, keď tieto krajiny získali nezávislosť od Ruska v roku 1918. Toto obdobie ku koncu prvej svetovej vojny a niekoľko nasledujúcich rokov viedlo aj k udeleniu všeobecného volebného práva v Rakúsku, Česku a na Slovensku (v tom čase ako Československo), Dánsku, Nemecku, Írsku, Litve, Holandsku a Švédsku.

Zmeny počas druhej španielskej republiky (1931 – 1937) viedli k zavedeniu volebného práva pre ženy v Španielsku v roku 1931, ale úsilie o dosiahnutie tohto významného počinu sa datuje do polovice 19. storočia. V skutočnosti mohli ženy voliť už nakrátko v rokoch 1924 – 1926, ale v tom čase sa žiadne voľby nekonali.

Dnešné Chorvátsko a Slovinsko získali všeobecné volebné právo v rámci formovania druhej Juhoslávie po tom, čo sa táto oblasť oslobodila spod nemeckej nadvlády v rokoch 1944 – 1945. Medzi ďalšie krajiny, ktoré zmenili svoju legislatívu v tomto období po skončení druhej svetovej vojny, patria Belgicko, Bulharsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko, Luxembursko a Malta. V Rumunsku bolo posledné obmedzenie hlasovania zrušené v roku 1946. Obmedzenie spočívalo v tom, že voliť mohli len muži a ženy, ktorí vedeli čítať a písať, čo sa neúmerne dotýkalo žien.

Zmena Grécka na národný štát v 50. rokoch 20. storočia po skončení občianskej vojny priniesla mnoho otázok týkajúcich sa spoločnosti vrátane úlohy žien. V dôsledku toho bola „ženská otázka“ aspoň čiastočne vyriešená zákonom z roku 1952, ktorý dával ženám volebné právo. Bol to aj rok, keď Grécko vstúpilo do NATO.

Cyprus udelil všeobecné volebné právo v roku 1960 po oslobodení krajiny od Británie.

Ženy v Portugalsku prvýkrát získali obmedzené volebné právo v roku 1931, ale až v roku 1976, po skončení autoritatívneho politického režimu Estado Novo, získali plné volebné právo rovnocenné s mužmi.

Ktoré krajiny udelili ženám rovnaké volebné právo ako mužom ako posledné?

V Európe boli poslednými jurisdikciami, ktoré udelili ženám volebné právo, Lichtenštajnsko v roku 1984 a švajčiarsky kantón Appenzell Innerrhoden v roku 1991. Švajčiarsko udelilo plné volebné právo v roku 1971, ale v regióne Appenzell Innerrhoden sa neuplatňovalo.

Ženy v Saudskej Arábii získali volebné právo v roku 2011 a po prvýkrát volili v roku 2015. A hoci ženy v Bruneji majú volebné právo, v krajine sa od roku 1962 neuskutočnili žiadne voľby, a preto si ženy toto právo nemohli uplatniť.

Na svete existuje len jedna krajina, v ktorej ženy nemajú zákonné volebné právo: Vatikán. Je to preto, že jediné voľby, ktoré sa tam konajú, sú voľba pápeža a v nich majú právo voliť iba kardináli katolíckej cirkvi, ktorí musia byť mužmi.

Medzi zákonným právom a praktickou realitou existuje, samozrejme, rozdiel. Aj keď existuje všeobecné volebné právo, neznamená to, že každý môže vždy využiť možnosť voliť.

Obavy z obťažovania alebo násilia, hrozba následkov alebo odmietnutia zo strany rodiny alebo spoločnosti, alebo dokonca praktické obmedzenia, ako napríklad požiadavka preukázať sa úradným dokladom totožnosti, bránia niektorým ľuďom – z ktorých neprimerane veľké množstvo tvoria ženy alebo príslušníci znevýhodnených komunít – v tom, aby mohli svoj hlas odovzdať.

A tak boj pokračuje.